krakovany

Erb, pečať a vlajka tvoria trojicu základných  symbolov obce. Na tvorbu každého z nich sa vzťahujú  osobitné heraldické /náuka o erboch/, vexilologické  /náuka o vlajkách/ a sigilografické /náuka o  pečatiach/ zákonitosti, pravidlá a zvyklosti. Tie  treba dôsledne rešpektovať aj pri tvorbe erbu obce  Krakovany.

Predchodcami dnešných Krakovian boli dve staré  stredoveké obce Krakovany a Stráže – obe spomenuté už  v známej Zoborskej listine z roku 1113 pod názvami  CRACO a VILLA SPECTACULI. Krakovany patrili teda v 12.  storočí zoborskému kláštoru a od 15. storočia  nitrianskemu biskupstvu. V stredoveku tu stála  pevnôstka. V 18. storočí nitriansky biskup zriadil v  Krakovanoch sídlo jedného zo svojich panstiev.

Obec Stráže patrila v 13. storočí ešte medzi  osady strážcov hraníc, neskôr sa stala súčasťou  panstva rodu z Oponíc a nitrianskeho biskupstva.

Z hľadiska tvorby erbu je dôležité, že v oboch obciach  stál od 14. storočia kostol. V Krakovanoch to bol  kostol sv. Mikuláša, doložený v roku 1332 a v Strážach  kostol sv. Gála, doložený k roku 1397. Pre našu  tradíciu tvorby obecných pečatí bolo príznačné, že  obce si často vkladali do svojich pečatidiel /nie  erbov!/ postavy patrónov miestnych kostolov. Zdá sa,  že s takýmto prípadom s stretáme aj v Krakovanoch. Z  literatúry je známa obecná pečiatka s postavou svätca  na písomnostiach z roku 1678, ktorá sa zachovala v  Maďarskom krajinskom archíve. Kruhopis znie: SIGILVM.PAGI.KRAKOVAN.NICO.O.P.N. – teda „Pečať obce  Krakovany /sanctus/ Nicolaus ora pro nobis“ /sv.  Mikuláš, oroduj za nás/. Pečať obce Stráže nateraz nie  je známa, dá sa však predpokladať, že v jej strede je  tiež postava biskupa – sv. Gála.  Treba pripomenúť, že pečatný symbol nie je erbom, môže  sa však stať východiskom pre jeho tvorbu. Nie však v  tom zmysle, že by bol celý obsah pečatného znamenia  mechanicky prenesený do štítu, ale starým stredovekým  heraldickým postupom, podľa ktorého sa predheraldický  pečatný motív heraldizuje tak, že sa do štítu vložia  atribúty príslušného svätca, či svätcov.  Principiálne totiž nie je správne klásť postavu svätca  do erbu. Má to svoje historické, heraldické, ale aj  náboženské dôvody. Preberme si ich postupne.

Pôvodné erby vznikali v stredoveku ako súčasť  rytierskej výzbroje a ako identifikačné, rozpoznávacie  znamenia. Ich funkciou bolo navzájom rozlíšiť dvoch, v  podstate rovnako odetých rytierov. Aby erby mohli túto  svoju funkciu plniť, museli byť zreteľné aj na diaľku.  Už z toho dôvodu sa na to postavy svätcov nehodili,  hoci ich naďalej používali v pečatiach jednotlivé  fyzické či právnické osoby. Postavy svätcov by boli  totiž v štíte veľmi malé a na diaľku nezreteľné.  Nebolo by predsa možné rozoznať na vzdialenosť 50 či  100 krokov v štíte napríklad postavu sv. Petra od sv.  Pavla, keďže atribúty, ktoré sa s nimi zobrazovali by  boli popri nich príliš malé. Preto, hoci rytier vo  svojej pečati naďalej zobrazoval napríklad sv. Petra,  svojho patróna, do svojho štítu zobrazil iba jeho  atribút – kľúče. Nie je náhoda, že z čias pôvodnej,  živej heraldiky sa v podstate nezachovali žiadne erby  s postavami svätcov.

Je pravda, že dnes viaceré obce na Slovensku  vytvárajú svoje erby jednoduchým prekreslením svätca  zo svojej historickej pečate do erbu a heraldikov,  ktorí im to vyčítajú upodozrievajú z ateizmu. Hoci je  takýto postoj po štyridsaťročnej tabuizácii  náboženského prejavu pochopiteľný, heraldicky je  nesprávny a navyše heraldicky problematický. Na  podporu tohto tvrdenia sa oprieme o názor jednej z  vedúcich osobností cirkevnej heraldiky, arcibiskupa  Bruna B. Heima, autora erbov svätých otcov Jána XIII.  a Pavla VI., ako aj autora početných erbov kardinálov  a prelátov, autora publikácií o cirkevnej heraldike a  člena Medzinárodnej heraldickej akadémie. V jednej zo  svojich prác píše: „Z náboženských, ale aj z  heraldických dôvodov sa treba bezpodmienečne vyvarovať  zobrazovaniu postáv svätcov v erboch, ako by to boli  dáke erbové zvieratá, či iné heraldické figúry. Saint  Saud to oprávnene považuje za nedostatok pokory a  úcty, keď sa obrazy Vykupiteľa, Madony a svätcov  používajú ako erbové znamenia. Erby sa často zobrazujú  na podlahách, kobercoch, vankúšoch, nádobách a iných  predmetoch. Potom sa po obrazoch svätcov stúpa, sadá  si na ne a používajú sa aj na profánne účely. Navyše  sa na malej ploche nedajú zobraziť dôstojným  spôsobom“. /12/

Heim, kňaz a heraldik tu upozorňuje na  náboženské, ale aj praktické výhrady proti používaniu  svätca v erbe. Je isté, že aplikácia postáv sv. Gála a  sv. Mikuláša v erbe obce Krakovany by obmedzila  možnosti jeho používania v obci na označovanie  obecného majetku, pretože obraz so svätými by sa  nemohol používať na označovanie najrôznejších  predmetov, ktoré sa napríklad po použití odhadzujú bez  toho, aby ich znehodnotenie /aj s vyobrazením svätca/  neurážalo náboženské cítenie obyvateľov. Ak teda  konštatujeme, že umiestnenie postáv svätých do  obecného erbu nie je správne, no zároveň sme vyjadrili názor, že je potrebné zachovať kontinuitu historického  symbolu, musíme nájsť riešenie, ktoré by vyhovovalo  obom spomenutým požiadavkám. Aj tu nám poskytuje návod  spomenutý B.B.Heim, keď odporúča postavy svätcov v  erboch vyjadrovať ich atribútmi – rozpoznávacími  znameniami, ktoré sa v minulosti pridávali ku svätcovi  na jeho identifikáciu. Jeho odporúčanie je v úplnej  zhode aj s našou domácou heraldickou tradíciou, keď  napríklad už v 15. storočí vznikali z pôvodných hagio-  grafických pečatí s postavami svätcov heraldické  znamenia s atribútmi svätcov. Tak vznikol napríklad  erb Kremcine, kde bola sv. Katarína nahradená zlámaným  kolesom, nástrojom jej umučenia, alebo sv. Anton v  erbe Spišskej Belej bol v erbe symbolizovaný jeho  atribútom – zvoncom. Tak by sme mohli menovať množstvo  ďalších erbov z celej Európy s kľúčmi sv. Petra, mečom  sv. Pavla, vežou sv. Barbory, šípmi sv. Sebastiána,  sekerou sv. Mateja, býkom sv. Lukáša, šikmým krížom  sv. Ondreja, mečom s váhami sv. Michala, či šípmi sv.  Vojtecha.

Keďže atribút toho, ktorého svätca vychádza  najčastejšie z Písma, prípadne z príslušnej  hagiografickej legendy, bude vhodné pripomenúť v  krátkosti legendu o sv. Mikulášovi tak, ako ju poznáme  z rôznych hagiografických prác.  Vie sa o ňom, že bol biskupom v Mýre /dnes Bembre v  južnom Turecku/. Zúčastnil sa na koncile v Nice v roku  325. Zomrel asi v rokoch 345 – 352. Roku 1087 boli  jeho ostatky prenesené do Bari v južnom Taliansku,  preto má prímenie nielen z Mýry, ale aj z Bari.

Legenda hovorí: „Mýrsky biskup sa s veľkou láskou  staral o svojich veriacich, prežíval s nimi všetky  radosti aj starosti. Keď sa dozvedel, že istá rodina  vyšla na mizinu, jeho srdce sa zarmútilo. Vedel, že v  rodine majú tri dospievajúce dcéry, a teraz počul, že  ich otec núti vydať sa proti ich vôli, lebo inak ich  nebude môcť zaopatriť. Nepomáhal plač dcér, ani  dohováranie príbuzných a známych. Na to sa však  Mikuláš nedokázal nečinne pozerať. Pod rúškom tmy po  tri noci kládol do okna nešťastných dievčat mešce s  peniazmi. Sestry nechceli veriť vlastným očiam, keď  držali v rukách bohatstvo, vďaka ktorému si mohli  vybrať ženícha podľa svojho srdca.  A hoci nik štedrého darcu neuvidel, celé mesto si  šepkalo, že to nemohol byť nik iný, než ich milovaný  biskup. Na jeho pamiatku sa rozšíril zvyk mikulášskych  balíčkov kladených do okien deťom.

Iná legenda o sv. Mikulášovi hovorí o tom, ako sa  vracal zo sv. Zeme, nastúpil na koráb a uprostred  Stredozemného mora sa strhla hrozná búrka. Loď sa mala  každú chvíľu potopiť, no Mikuláš svojou modlitbou  búrku utíšil. Zvesť o tom sa rýchlo rozniesla a  námorníci ho začali vzývať v ťažkých chvíľach, tak sa  sv. Mikuláš stal patrónom námorníkov.

Iné rozprávanie sa viaže na jeho zvolenie za biskupa.  Keď sa biskupi v Mýre nevedeli dohodnúť, komu zveria  biskupský úrad, dostalo s im Božieho vnuknutia, aby za  biskupa vyvolili toho, kto ráno prvý vojde do chrámu.  Ledva vyčkali brieždenie a nič netušiaceho Mikuláša,  ktorý sa objavil v chrámovej bráne ustanovili novým  biskupom. Nikdy to neoľutovali.  Keď sa priblížila jeho posledná hodina na tomto svete,  Boh zoslal k nemu anjelov, aby vzali jeho dušu do  neba. A keď jeho telo spočinulo v zemi, na hrobe začal  vyvierať prameň liečivého oleja, ktorý uzdravoval  choroby. Potiaľ legenda.

Ikonografia sv. Mikuláša je pomerne ustálená,  spravidla vídame postavu biskupa s mitrou na hlave,  tromi mešcami, či guľami, často položenými na knihe v  pravici a berlou v ľavici. Za najčastejší a  najznámejší atribút sv. Mikuláša sa v našich  podmienkach považujú tri mešce resp. tri gule. Iba  výnimočne iné atribúty, ako napr. loď. Tento motív je  častejší v prímorských krajinách.

Svätý Gál sa narodil okolo r. 550 v Írsku. Patril  medzi dvanástich mníchov, ktorí prišli v roku 590 na  kontinent. Pôsobil najskôr ako misionár u Frankov a  neskôr od roku 610 u germánskych Alamanov. Jeho  pôsobenie sa sústreďovalo najmä na okolie Bodamského  jazera, kde žil ako pustovník. Chýr o jeho zbožnosti  sa rýchlo šíril a za Galom prichádzali poslovia,  ponúkajúci mu hodnosti biskupa v Kostnici, opáta v  Luxeuile. Gallus však dal prednosť svojej pustovni,  ktorá sa po jeho smrti v roku 640 stala základom  opátstva st. Gallen, založeného jeho následníkom  opátom Otmarom.

Pokiaľ ide o znázorňovanie sv. Gála – najčastejšie ho  možno vidieť ako mnícha, či – prekvapivo – opáta. Jeho  atribútom je medveď nesúci kus dreva. Tento symbol  vychádza z legendy, podľa ktorej mníchovi chcel raz  medveď ukradnúť jedlo, Gál mu to vyčítal a medveď, aby  svoj prečin odčinil, priniesol svätcovi kus dreva na  oheň, začo sa mu zasa svätec odmenil tým, že sa s ním  podelil o svoje skromné jedlo. Medveď s kusom dreva sa  tak stal svätcovým atribútom.

Heraldicky správny erb obce Krakovany má teda  pozostávať z kompozície atribútov sv. Mikuláša a sv.  Gála, doplnené o vrchy, naznačujúce etymológiu názvu  obce Krakovany.

Symbol troch mešcov je vhodné umiestniť do tzv.  hlavy štítu, medveď má vyrastať spoza heraldického  trojvršia.

Znamenie je potrebné vložiť do heraldického štítu. I  keď sa v heraldickej tvorbe v minulosti používali  rôzne tvary štítov, za najprijateľnejšie treba označiť  tzv. pozdnogotický, dolu zaoblený štít. Ten je totiž  v našej erbovej tvorbe najobvyklejší, používa sa vo  všetkých heraldických katalógoch, a teda pri  publikovaní erbu obce Krakovany v heraldických  publikáciách nebude potrebné znovu ho upravovať.

Podľa heraldických pravidiel majú byť heraldické  figúry kovové, zlaté a strieborné. V našom prípade sú  mešce strieborné so zlatými šnúrkami, medveď je zlatý  so striebornou zbrojou, ktorou sa v heraldike rozumejú  zuby, pazúry a jazyk, peň je strieborný, vrchy modré  ako v štátnom znaku. Štítové pole je červené, čo je  najvýznamnejšia heraldická farba, zastúpená aj v erbe  hlavného mesta a v štátnom znaku. Pri voľbe farieb sa  brala do úvahy aj farebnosť chýrnych krakovianskych  výšiviek.

Heraldicky správny erb obce Krakovany má teda túto  podobu:

v hlave červeného štítu tri strieborné mešce,  previazané zlatými šnúrkami, pod nimi spoza modrého  trojvršia vyrastá zlatý medveď, nesúci na pleci  strieborný peň.

Zlatú farbu možno nahradiť aj žltou, striebornú  bielou. Pri čierno-bielom vyjadrení farieb sa modrá  zastupuje vodorovným šrafovaním, červená zvislým  šrafovaním, zlatá jemným bodkovaním a strieborná  ostáva voľná.

Vlajka obce Krakovany pozostáva zo štyroch pozdĺžnych  pruhov vo farbách červenej /2/6/, žltej /1/6/, bielej

/1/6/ a modrej /2/6/.

Pečať obce Krakovany je okrúhla, uprostred s obecným  symbolom a kruhopisom OBEC Krakovany, Priemer pečate  je 35 mm.

Erb, vlajka a pečať predstavujú základné symboly  od ktorých možno odvodiť ďalšie symboly obce  Krakovany.

Zástava obce Krakovany má podobnú kompozíciu ako  vlajka. Pomer strán však nie je záväzne stanovený, čo  znamená, že zástava môže byť aj dlhšia. Zástava sa od  vlajky odlišuje aj tým, že kým vlajka predstavuje  voľný kus textilu, ktorý sa vztyčuje na stožiar  pomocou lanka, zástava je vždy pevne spojená so žrďou,  stožiarom alebo kratším priečnym rahnom /ak ide o  koruhvu/.

Krátka zástava obce Krakovany má podobu obdĺžnika,  dlhšou stranou pripojeného k žrdi. Je vhodná najmä na  hromadnú vlajkovú výzdobu obce.

Koruhva obce Krakovany predstavuje zvislý typ obecnej  zástavy, pri ktorej je textil pripojený k priečnemu  rahnu, spolu s ktorým sa vyťahuje na stožiar.

Znaková zástava obce Krakovany má podobu takmer  štvorca, v skutočnosti sa však /proporčne/ jeho výška  rovná výške štítu a šírka šírke štítu. Erbové znamenie  je rozvinuté do celej plochy textilu.

Kombinovaná alebo tiež „veľká“ koruhva obce Krakovany  predstavuje spojenie znakovej zástavy s koruhvou.

Štandarda starostu obce Krakovany má medzi ostatnými  symbolmi obce osobitné postavenie. Je vlajkou  starostu, jedným z odznakov jeho úradu. Podobá sa  znakovej zástave, doplnená je však lemom v obecným  farbách. Rozdiel je nielen v jej funkcii, ale aj v jej  vyhotovení. Kým znaková zástava môže byť zhotovená v  mnohých exemplároch, štandarda existuje spravidla iba  v jednom vyhotovení a často tiež luxusnejšou  technikou.

Od obecnej pečate možno odvodiť okrúhle pečiatky s  obecným symbolom. Stred pečatného poľa sa nemení,  kruhopisy môžu znieť:

KRAKOVANY STAROSTA, OBECNÝ ÚRAD KRAKOVANY a pod.

PhDr. Ladislav Vrteľ,

 tajomník Heraldickej komisie MV SR august 1997

komentárov (1)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Povinné údaje sú vyznačené * hviezdičkou.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.