Obec:  História   Starosta   Obecné zastupiteľstvo  Zápisnice  VZN Futbal:  Aktuálne výsledky   A-mužstvo   Dorast   Žiaci  Kultúra:  Kultúrny dom   Folklór   Hobby stretnutia  Pamiatky Spolky:  Farnosť    Poľovníci   Červený kríž    Hlavná strana

Školská dilema

      Jednou z kompetencií, ktoré boli prenesené na obce v rámci decentralizácie, je školstvo. Preto som sa na problémy súvisiace s týmto procesom rozhodol zamerať. Nebudem sa priamo venovať otázkam financií, teda rozpočtového vykrytia ZŠ, ale najmä filozofii reformy školstva. Po prvé je nutné si uvedomiť, že decentralizácia, teda prechod kompetencií zo štátu (štátnej správy) na samosprávu je krok správnym smerom. Argumenty, že štát sa týmto zbavuje zodpovednosti, neobstoja. Štátny úradník z Bratislavy nemôže vedieť, čo je pre deti lepšie, ako ich rodičia, starosta, rada školy atď. v mieste ich školskej dochádzky. Rovnako tento systém podporuje existenčne dôležitý pocit zodpovednosti za vlastný osud a za osud svojich blízkych – teda opak spoliehania sa na všemocný štát, ktorý za mňa všetko vyrieši charakteristický pre posttotalitné spoločnosti. Ďalším problémom slovenského školstva je privysoký počet základných škôl (ZŠ). Na porovnanie Slovinsko má oproti nám približne polovičný počet obyvateľov a má asi 460 ŽS. Slovensko má týchto škôl 2450. I keď by sme zobrali do úvahy geografickú štruktúru Slovenska, tento počet je privysoký. S tým súvisí kvalita. Nie je možné udržovať súčasný stav a zároveň zvyšovať kvalitu. Prostriedky, ktoré by mohli byť použité na zvýšenie kvality(počítačové, jazykové učebne, telocvične), sú doslova prejedané na spotrebu (na vykurovanie a osvetlenie miestnosti, v ktorých často sedí 15 detí). Recept je potom jasný - znížením kvantity zvýšiť kvalitu. Ďalší krok správnym smerom je normatívne financovanie školstva - teda nie na základe počtu tried, ale podľa počtu žiakov. Každý žiak sa stáva pre školu „sumou peňazí“, o ktoré je škola nútená bojovať s ostatnými školami. Takýmto spôsobom vzniká medzi jednotlivými školami konkurencia a na jej základe sa budú snažiť školy zvýšením kvality pritiahnuť pozornosť rodičov. A tu sa opäť dostávame k decentralizácii. Prečo by mali na Ministerstve školstva rozhodovať, ktoré školy zatvoria a ktoré budú ponechané. Tento problém na základe vytvoreného systému budú musieť rozhodnúť zriaďovatelia (obce, mestá). Keď nebudú stačiť finančné prostriedky na pokrytie chodu školy, nebude iná možnosť, ako školu zatvoriť. V takýchto situáciách opäť ako prvé nasledujú útoky na štát, ktorý „neposkytuje dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie chodu škôl.“ Tento argument by platil v prípade, keď by financie nestačili všetkým školám. Ale tak to v skutočnosti nie je - školy s dostatkom žiakov tieto problémy nemajú. Teda primárny problém je v nízkom počte detí. Po teoretickej úvahe sa môžeme presunúť na obecnú prax. Keďže sa nemožno spoliehať na zvýšenie finančných príspevkov na žiaka (a bolo by aj nespravodlivé voči školám, ktoré si dokážu zabezpečiť dostatok žiakov), do úvahy pripadá druhá možnosť zvýšenie počtu žiakov. Spôsobov, akými je to možné urobiť, je opäť viacero, od „rozbehnutia“ výstavby, cez podporu mladých rodín, čo sú však riešenia z oblasti mimo školstva, rovnako ich účinnosť je otázna, a preto nateraz sú mimo môjho záujmu. Východisko vidím v troch smeroch:

     Po prvé -  v zrušení ZŠ. Čo však možno považovať za krajné riešenie a poslednú možnosť, kedy nebude existovať spôsob, akým školstvo z obecného rozpočtu zafinancovať, ale, a  to považujem za hlavné, že rodičia stratia záujem o ZŠ a budú deti umiestňovať do iných ZŠ, ktoré by našu školu v kvalite predbehli takým spôsobom, že by sa zanedbateľným stala i dochádzka do takejto školy.

     Po druhé – v zlúčení školy so ZŠ v Trebaticiach, prípadne v Ostrove (s tým, že škola by zostala v Krakovanoch). Tým by sa zvýšil počet žiakov a takto naakumulované prostriedky by sa mohli investovať do kvality. Problém je v tom, že rovnako sa budú snažiť zachovať svoje ZŠ spomínané obce. V náš prospech hovorí poloha. Aj napriek tomu tejto možnosti dávam len malú šancu na úspech. 

Po tretie - v zvýšení kvality. K tomuto zvýšeniu kvality musí prísť v takej miere, že si našu ZŠ všimnú i rodičia z okolitých dedín a svoje deti prihlásia k nám. Aby k tomu došlo musí naša škola kvalitou ostatné výrazne(!) predčiť. V súčasnosti je veľmi zložité nájsť kvalitné zamestnanie bez základných znalostí informačných technológií. Podľa analýzy Slovenskej akadémie vied bol v polovici roka 2003 v EÚ každý absolvent školy počítačovo gramotný. Na Slovensku sa situácia zmenila k lepšiemu programom Infovek, ktorý zabezpečí na každej škole päť počítačov s prístupom na internet. Ale to našu pozíciu vzhľadom k iným ZŠ nezlepší. Rovnako ako práca s počítačom je nevyhnutná znalosť cudzích jazykov. Oboje sa na deti navštevujúce 1. až 4. ročník „nalepia“ ďaleko rýchlejšie ako ľudí v strednom veku. Musím však kriticky poukázať na myslenie mnohých rodičov. Všetky tieto opatrenia budú zbytočné, ak sa nezačnú rozlišovať výsledky v podobe známok od kvality vzdelania. Narážam na to, že jednotkár, napr. z malej dedinky sa vedomosťami môže(!) rovnať trojkárovi zo spádového mesta. Takéto myslenie (dám dieťa do školy doma, pretože nemusí dochádzať i jeho známky sú lepšie) vytvorilo svetový paradox: na Slovensku sa stáva, že máme súkromné školy, ktoré sú vo všeobecnosti všade na svete kvalitnejšie ako štátne, menej kvalitné! Prečo? Pretože namiesto toho, aby rodič povedal: „Zaplatil som za moje dieťa, a preto chcem preň kvalitné vzdelanie“ - argumentuje: „Zaplatil som, tak bude mať dobré známky - inak ho dám inam!“. Narážam na to preto, že v prípade takéhoto myslenia nemáme šancu ani mi pritiahnuť deti za kvalitou. Príklady Írska a Fínska nám ukazujú najlepšiu návratnosť investícií vložených do vzdelania. Situácia v obecnom rozpočte nie je najlepšia. Preto prestaňme nadávať na zvyšovanie cien komunálnych odpadov, ktoré sa i tak iba zvýšili na cenu, ktorú platí obec(prestala komunálny odpad dotovať), pretože prostriedky, ktoré by išli do spotreby môžeme využiť na investíciu, napr. do školstva. Zároveň by mal každý platiť dane, ktoré mu vyplývajú zo zákona(čierne stavby), aby sa investície do vzdelania mohli realizovať prostredníctvom obecného rozpočtu a nie vytváraním nových úverov. Vo všeobecnosti som proti vytváraniu dlhov a deficitnému hospodáreniu, ale v prípade vybavenia školy počítačovou a jazykovou miestnosťou, by som súhlasil s úverovým spolufinancovaním(samozrejme do únosnej výšky). Následnou prezentáciou školy, ktorá by dokázala odovzdávať vedomosti neporovnateľne vyššej kvality ako okolité ZŠ, by sa mohol úspech dostaviť.

Andrej Čelín